Dnes je tonaopak. Kto ide s davom je „out“. Byť jedným z mnohých nieje ničvýnimočné. Výnimočné je ísť proti. Najlepšie proti všetkým a všetkému. Veď topočujeme zo všadiaľ, všade chcú aby sa prejavila naša individualita, aby smebol iní. A tak si ľudia zvykli, že môžu slobodne povedať svoj názor beztoho, aby ohrozovali svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. Noa od vtedy sa nehanbíme za to, že sme každý iný, práve naopak, sme hrdý,že sme iní, výnimoční.
A tak siteraz ležím na posteli a rozmýšľam, aké by to bolo narodiť sa o 15 rokovskôr. Išla by som s davom s červenou šatkou okolo krku alebo by sombojkotovala všetky tie „mainstreamove“ akcie ako spartakiáda či 1. máj?
Ja som sanarodila v 88 a ten klasický socializmus ma už nezasiahol. Nikdy somnečítala v novinách o tom ako ekonomika ZSSR prekvitá, nikdy somnevidela žiadneho súdruha na čierno-bielej obrazovke, nebola som obeťoupropagandy a iných psychologických manipulácií.
Asi som malašťastie, že som sa narodila až v osemdesiatom-ôsmom, bohvie čo by zo mňainak bolo. Nahováram si, že by som určite nebola vzornou iskričkou, žeby som savzoprela systému. Na druhej strane ale pochybujem, žeby som si chcela zbytočnevyrábať problémy, a nie len sebe ale celej rodine. A tak dochádzamk záveru, že by som splynula s davom. Bola by som len jedna z mnohých, ktorí by boli natoľko zbabelí, že by zapreli samého seba prepohodlný život.
Zhrniem toteda takto. Som rada, že som sa narodila do demokratickej spoločnosti, pretožeako som už naznačila, som taký malý pokrytec, ale takých bolo, je a budeveľa. Bohužiaľ, my ľudia sme raz taký, kvôli vlastnému komfortu sme schopnírôznych vecí aj keď sú v rozpore s naším vnútorným presvedčením.Stačí totiž len prikyvovať a hneď sa má človek o čosi lepšie. To jemožno jeden z dôvodov, prečo sa nám ten socializmus tak zapáčil, aleboešte stále páči?